Historický kalendár

Mojím prianím je, aby sa táto rubrika pravidelne dopĺňala nielen mojím pričinením o zaujímavé udalosti, ktoré by nemali byť zabudnuté.


10. máj 1933 - holokaust kníh

VK Veľvyslanectvo Ruska
dnes o 13:05
Popri oslavách Dňa víťazstva často zabúdame na „čierny“ deň v dejinách nemeckej kultúry. Presne pred 90 rokmi, 10. mája 1933, došlo v Berlíne a niektorých ďalších nemeckých mestách zo strany národných socialistov (najmä mládeže a študentov) k páleniu kníh odporujúcich nacistickému režimu. Iniciátorom tejto akcie bol J. Goebbels.
Akcia bola vyvrcholením nacistickej kampane proti literatúre, ktorá nezodpovedala „nemeckému duchu“. Nič vám to nepripomína?
Koľko rokov už kyjevský režim aktualizuje zoznamy ruskej literatúry, ktorej dovoz na Ukrajinu je zakázaný? Aké knihy sú na týchto zakázaných zoznamoch? Sú to len historické knihy? Nie, je to detská literatúra aj kuchárske knihy. Zakázali všetko, čo sa dalo.
Pálenie kníh sa stalo pochmúrnym znamením, hrozným potvrdením proroctva nemeckého spisovateľa Heinricha Heineho, ktorý vyše sto rokov predtým tvrdil, že po pálení kníh nevyhnutne nasleduje hromadné upaľovanie ľudí. Presne to sa aj stalo. Nedeje sa to tak aj na území Ukrajiny? Áno, rozsah a okolnosti sú iné. Sú ešte otrasnejšie, desivejšie. Fašistické Nemecko v mnohých ohľadoch páchalo to, o čo sa pred ním nikto ani nepokúsil, aspoň po stáročia. Avšak kyjevský režim to robí aj napriek tomu, že po Norimbergu by malo byť každému jasné, že fašizmus a nacizmus je neprijateľný. Kyjevský režim aj tak všetko opakuje do posledného detailu.
V Kyjeve sa pritom zjavne rozhodli prekonať nacistické Nemecko, aspoň čo sa týka rozsahu tejto kampane a jej „pompéznosti“. Súčasná ukrajinská vláda hrdo vyhlasuje, že už bolo zničených niekoľko desiatok miliónov zväzkov. Väčšina z nich bola v ruštine. Ešte raz opakujeme: sú na to priamo hrdí.
Cieľavedome sa ničí všetko, čo je napísané v ruštine, dokonca aj preložené diela ukrajinských klasikov.
Lenže to sa nezačalo pred rokom. Vari ste zabudli na kvóty na rozhlasové a televízne vysielanie, ktoré boli zavedené dávno predtým? Hovoríme o kvótach na používanie ruského jazyka.
Nikto si nevedel predstaviť, že sa budú zavádzať kvóty na jazyk, ktorým sa tam hovorí od nepamäti. Sme toho svedkami v niekoľkých ostatných rokoch. A teraz bolo spálených niekoľko desiatok miliónov kníh.
Je zakázané vydávanie diel svetoznámych ruských klasikov - A. S. Puškina, L. N. Tolstého, F. M. Dostojevského, I. S. Turgeneva, o ktorých sa na ukrajinských školách už nebudú učiť, pretože ich mená boli vyškrtnuté z učebných osnov. Spomínané proroctvo H. Heineho sa opäť potvrdilo s tým rozdielom, že na Ukrajine sa oba procesy dejú súčasne, lebo neonacisti tam začali upaľovať ľudí okamžite: stalo sa tak pred deviatimi rokmi v Odese, 2. mája 2014 v Dome odborov.
https://mid.ru/ru/foreign_policy/news/1866793/#4

vyšlo 10.5.23:
Očista ohňom. Ako sa nacisti vyvŕšili na knihách
https://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/666618-pred-90-rokmi-palili-nacisti-knihy-napisane-v-nenemeckom-duchu/

Komentáre

  • Pravidelné vysielanie Československého rozhlasu dovŕšilo 100 rokov

    Praha/Bratislava 18. mája (TASR) - Československo sa v roku 1923 stalo po Spojenom kráľovstve druhou európskou krajinou s pravidelným rozhlasovým vysielaním. Vo štvrtok uplynie od začatia pravidelného rozhlasového vysielania 100 rokov.

    Keď taliansky vynálezca Guglielmo Marconi uskutočnil v roku 1895 prvé úspešné diaľkové vysielanie a príjem rádiových vĺn, zrejme ani netušil, aký významný objav učinil. O štvrťstoročie neskôr ovládli rozhlasové vlny celý svet.

    Pokusy o rozhlasové vysielanie sa uskutočnili na území Československa už pred prvou svetovou vojnou a pokračovali aj po jej skončení. Prvý rozhlasový program, zložený zo slova a hudby, sa vysielal pri príležitosti prvého výročia vzniku Československej republiky 28. októbra 1919 z vojenskej vysielacej stanice umiestnenej na pražskej Petřínskej rozhľadni.

    Pravidelné rozhlasové vysielanie v Československu sa začalo v sobotu 18. mája 1923 o 20.15 h. V legendárnom vojenskom stane požičanom od skautov, ktorý bol umiestnený na letisku Praha-Kbely sa zišli rozhlasoví pracovníci a v éteri sa premiérovo ozvalo povestné: "Haló, haló, zde vysílací stanice Radiojournalu."

    Vysielanie trvalo spočiatku jednu hodinu denne, pričom všetko - správy aj hudobná produkcia - sa vysielali naživo. S cieľom propagovať vysielanie a získavať nových koncesionárov sa organizovali verejné odposluchy. V septembri 1923 začal vychádzať mesačník Radiojournal, ktorý informoval o rozhlasovom vysielaní.

    Prvé rozhlasové vysielanie si totiž mohla vypočuť iba hŕstka poslucháčov. Zatiaľ čo na konci roku 1923 bolo len niekoľko desiatok koncesionárov, o desať rokov neskôr ich bolo v Československu už takmer 600.000 a v roku 1937 ich počet prekročil jeden milión.

    Priekopníkmi rozhlasového vysielania v bývalom Československu boli novinár Miloš Čtrnáctý, podnikateľ v oblasti rádiotelefónie Eduard Svoboda a Ladislav Šourek, riaditeľ spoločnosti pre výrobu rozhlasových prijímačov Radioslavia. Práve oni stáli za spoločnosťou Radiojournal, československé spravodajstvo rádiotelefonické, v ktorej mala väčšinový podiel firma Radioslavia. Spoločnosť Radiojournal, ktorá vznikla oficiálne 7. júna 1923, získala v nasledujúcom mesiaci od Ministerstva pôšt licenciu na prevádzkovanie vysielania. Od roku 1925 bol jej majoritným vlastníkom štát.

    Prvých dvadsať rádiokoncesionárov malo Slovensko už v roku 1924, o rok neskôr košickí poštoví technici prostredníctvom uspôsobeného rádiotelegrafného vysielača v Haniske uskutočnili prvé pokusné rozhlasové vysielanie na Slovensku.

    Príbeh pravidelného vysielania rozhlasu na Slovensku sa ale začal písať až 3. augusta 1926, kedy spustil Radiojournal pravidelné vysielanie z Bratislavy. Z provizórneho štúdia v sále bývalého dôstojníckeho kasína vo Vládnej budove (terajšia budova Filozofickej fakulty UK) sa vysielalo dvakrát týždenne. Bratislavská pobočka Radiojournalu prešla na každodenné vysielanie ešte v tom istom roku. Z Košíc sa začalo pravidelné rozhlasové vysielanie 17. apríla 1927.

    https://www.teraz.sk/zahranicie/pravidelne-vysielanie-ceskoslovenskeh/715203-clanok.html

  • 5.6.1883

    Vozili sa ním najväčší boháči aj korunované hlavy: Slávny Orient express oslavuje!

    Slávny luxusný vlak, pôvodne nesúci meno Express d 'Orient, vyrazil z parížskej Východnej stanice prvýkrát 5. júna 1883. Cesta "Východného expresu" vtedy ale končila už v rakúsko-uhorskej metropole, ďalej na východ sa s ním mohli pasažieri vydať až o štyri mesiace neskôr.

    Od októbra 1883 sa tak dalo dojsť až do legendami opradeného tureckého hlavného mesta - Istanbulu. Napriek tomu s nevyhnutným prestupom na bulharskú lokvojnu a dvojitou cestou lodí.

    Až do Istanbulu začal jazdiť vlak až v roku 1888 a o tri roky neskôr zmenil meno na Orient express. Otcom vlaku, ktorý sa stal symbolom luxusu, bol belgický podnikateľ Georges Nagelmackers. Inšpiráciu našiel pri návšteve USA v roku 1872, keď ho fascinovali komfortné rýchlovlaky bratov Pullmanov a dostal nápad urobiť niečo podobné aj v Európe. Jeho expres pre 40 cestujúcich tvorila elegantná lokomotíva, dva luxusné spacie vozne, jedálenský voz, batožinový voz a časť pre personál.

    V cestovných poriadkoch európskych železníc sa meno Orient expressu, ktorým jazdili aj korunované hlavy a najväčší boháči a ktorý inšpiroval aj slávnu detektívku Agathy Christie, objavovalo až do roku 2009. Počas rokov vlak menil trasy, ako márne súperil s leteckou dopravou, a napríklad medzi Parížom a Istanbulom prešiel naposledy 19. mája 1977. V poslednej fáze už spájal zase len Paríž (a po otvorení novej linky TGV už je Štrasburg) s Viedňou. Od začiatku 80. rokov ale jazdia tiež luxusné nostalgické vlaky nesúce meno Orient express, ktoré dochádzajú aj do Prahy.



  • Očarujúci kláštor na ostrove Le Mont-Saint-Michel oslavuje tisícročnicu

    Obľúbená turistická destinácia vo francúzskej Normandii kláštor na ostrove Le Mont-Saint-Michel oslavuje milénium. Do novembra budú na mieste prebiehať výstavy, tanečné podujatia a koncerty.

    V pondelok tam vystúpil s príhovorom prezident Emmanuel Macron. Plánoval si tiež pozrieť výstavu artefaktov zameranú na históriu tohto románskeho kláštora vrátane obnovenej sochy svätého Michala.

    Výstavu, ktorú pripravovali dva roky, otvorili v máji. Návštevníci sa dozvedia o spôsobe, akým vybudovali túto monumentálnu stavbu nachádzajúcu sa na skalnatom ostrove spojenom s pevninou iba úzkym chodníkom počas odlivu. Zobrazuje pôvodnú stavbu z roku 966, ktorá však čoskoro kapacitne nestačila množstvám prichádzajúcich pútnikov. To prinútilo staviteľov vybudovať v 11. storočí kláštor, ktorý stojí dodnes.

    Pokyn archanjela Michala

    Francúzsko investovalo do obnovy kláštora v priebehu 15 rokov viac než 32 miliónov eur. Orgány sa zároveň snažia o zachovanie okolitého prostredia národnej pamiatky pred vplyvom masového turizmu. Le Mont-Saint-Michel patrí medzi jednu z najnavštevovanejších destinácií vo Francúzsku okrem Paríža. V roku 2022 navštívilo ostrov 2,8 milióna ľudí, z nich 1,3 milióna si prišlo pozrieť samotný kláštor.

    Podľa legendy sa v roku 708 archanjel Michal zjavil biskupovi z neďalekej obce Avranches s pokynom, aby postavil na skalnom výbežku chrám k jeho úcte.

    https://ereport.sk/klastor-na-ostrove-le-mont-saint-michel-oslavuje-tisicrocnicu/

    https://fr.wikipedia.org/wiki/Le_Mont-Saint-Michel


  • Pred 85 rokmi obsadili nacistické vojská bratislavskú Petržalku

    Na snímke nápis počas komentovanej prehliadky v Bunkri BS-8 v Bratislave - Petržalke 14. augusta 2019 pri príležitosti 100. výročia oslobodenia Petržalky. Foto: TASR - Jaroslav Novák

    --

    Mníchovská dohoda, historikmi označovaná aj ako Mníchovský diktát z 29. septembra 1938 znamenala, že prvá Československá republika (ČSR) stratila územie s rozlohou 41.098 kilometrov štvorcových, na ktorom žilo 4,879 milióna obyvateľov. Podľa dokumentu, na ktorom sa dohodli britský premiér Arthur Neville Chamberlain, taliansky fašistický vodca Benito Mussolini, nemecký ríšsky kancelár Adolf Hitler a predseda francúzskej vlády Édouard Daladier ČSR odstúpila Nemecku nielen sudetské územie, ale aj Petržalku a Devín.

    V utorok 10. októbra si pripomíname 85. výročie obsadenia Petržalky (nemecky Engerau) nacistickými vojskami. Obsadenie znamenalo stratu bratislavského predmostia, keď Petržalská línia bunkrov bola prvou stavebne aj technologicky dobudovanou časťou československého opevnenia. Petržalka bola súčasťou Hitlerovej Veľkonemeckej ríše až do oslobodenia Bratislavy 4. apríla 1945.

    "Takzvaná Mníchovská dohoda štyroch veľmocí z 29. septembra 1938 znamenala okrem iného stratu väčšiny opevnení vybudovaných v pohraničí Čiech a Moravy. Tento dokument však rozhodol aj o bratislavskom predmostí s jeho pevnostnými objektmi, ktoré malo byť obsadené nemeckou armádou ako súčasť takzvaného piateho okupačného pásma. Československá armáda tak bola donútená aj tento dôležitý priestor vyprázdniť. Odchod jednotiek československej armády z priestoru prebehol bez incidentov. Už 10. októbra 1938 vtiahol do Petržalky prápor nemeckej armády. Bol sprevádzaný čatou takzvanej rakúskej légie. Nemecké oddiely postupne obsadili barakový tábor v Kopčanoch, Jelínkove kasárne, ženijné cvičiská v Pečnianskom lese ("Krištofek") resp. v lokalite Ostende a všetky objekty opevnení," uviedol pre TASR historik z Vojenského historického ústavu (VHÚ) Peter Chorvát.

    Ako priblížil, ešte krátko pred príchodom nemeckej armády vydal veliteľ III. československej armády generál Lev Prchala rozkaz na urýchlenú evakuáciu hnuteľných súčastí opevnení. Keďže všetok takýto materiál nebolo možné odviesť, k jeho demontáži dochádzalo aj neskôr, na základe podmienok Mníchovskej dohody.

    Presne 10. októbra 1938 jednotky československej armády, príslušníci polície a colnej služby opustili bratislavské predmostie, ktoré obsadilo nemecké vojsko. Z Petržalky sa stal Engerau.

    Petržalka mala v čase obsadenia asi 15-tisíc obyvateľov slovenskej, nemeckej a maďarskej národnosti. Obyvatelia sa zo zabratých území mali vysťahovať do šiestich mesiacov. Väčšina z nich však ihneď opustila okupované územia. Utečenci prišli takmer o všetko. Tí, ktorí zostali, sa stali občanmi druhej kategórie a boli vystavení represiám nemeckých úradov aj civilných nacistických fanatikov.

    V rámci cesty do Sudet navštívil 25. októbra 1938 bratislavské predmostie Adolf Hitler. "Počas tejto návštevy vzniesol požiadavku aj na získanie obce Devín. Československá strana 21. novembra 1938 súhlasila s delimitáciou hraníc aj v tomto priestore. Devín a bratislavské predmostie, spolu s rozlohou 43 kilometrov štvorcových, sa tak stali súčasťou nacistického Nemecka. Strata území znamenala, že potenciálna obrana hlavného mesta Slovenska sa stala mimoriadne komplikovanou. Staré mesto bolo v novej situácii na dostrel pušky z pravého brehu. Opísané skutočnosti boli zároveň veľkou ranou pre prestíž slovenskej autonómnej vlády. Okrem toho, že sa z okien vládnej budovy dívala na druhý breh Dunaja situovaný v Tretej ríši, mimoriadne bolestivou bola aj strata Devína - miesta tak dôležitého pre Slovákov," dodal historik Chorvát.

    Na konci II. svetovej vojny v roku 1944, v Petržalke vznikol koncentračný tábor so šiestimi podtábormi, ktorých umiestnenie sa podarilo lokalizovať v spolupráci so Slovenským národným archívom. V novembri a decembri 1944 tu umiestnili 1730 až 2000 Židov. Tí sem boli deportovaní pešo alebo vlakmi z Maďarska. Väzni boli ubytovaní priamo v susedstve civilných obyvateľov vtedajšej Petržalky. Napríklad podtábor Fürst sa nachádzal v dnešnom areáli Incheby, Schinawek sídlil na jej parkovisku, podtábor Leberfinger zas na Tyršovom nábreží.

    "Tábor tu stál medzi decembrom 1944 a marcom 1945. Špecifický bol tým, že bol rozložený na viacerých miestach - v stodolách, maštaliach, či pivniciach. Pravdepodobne tu bolo viac ako 1700 väzňov, z ktorých približne 500 vojnu neprežilo. Časť je pochovaná na Petržalskom cintoríne," priblížil pre TASR historik Slovenskej akadémie vied (SAV) Jakub Drábik.

    Väzni umierali od hladu, na choroby a na následky mučenia zo strany dozorcov. Značnú časť väzňov zabili dozorcovia počas Pochodu smrti 29. marca 1945, keď pred príchodom Červenej armády nacisti evakuovali tábor. Väzni z Engerau išli takmer 20 kilometrov pešo do rakúskej dediny Bad Deutch-Altenburg. Tam ich na Dunaji nalodili a deportovali do koncentračného tábora v Mauthausene.

    Židovské komunitné múzeum (ŽKM) predstavilo 29. mája 2015 výstavu Engerau - Zabudnutý príbeh Petržalky, ktorou vrátilo do dejepisu osudy židovských väzňov petržalského koncentračného tábora z konca 2. svetovej vojny.

    Viedenský krajinský prokurátor Eugen Prüfer podal žalobu na fanatických príslušníkov tábora v Petržalke už krátko po druhej svetovej vojne a to koncom júla 1945. Prvý proces sa konal už v auguste 1945 pred ľudovým Krajinským súdom vo Viedni, teda skôr ako sa začal Norimberský proces s nacistickou špičkou.

    V rokoch 1945 až 1954 sa uskutočnilo vo Viedni celkove šesť takzvaných Engerau procesov. Viacerých veliteľov z Petržalského tábora – príslušníkov SA (Sturmabteilung - Útočný oddiel) a politických fanatikov Tretej ríše odsúdili na tresty smrti, doživotie alebo na dlhoročné tresty odňatia slobody.

    Zdroj: http://www.nachkriegsjustiz.at/prozesse/volksg/Anklage_Engerau_1.php


  • Maďarské výročia

    V deň výročia začiatku protikomunistického Maďarského povstania 23. októbra 1989 bola uzákonená zmena ústavy. Toho istého dňa bol predseda parlamentu Mátyás Szűrös zvolený dočasným prezidentom a na pravé poludnie z balkónu Országház slávnostne vyhlásil slobodnú Maďarskú republiku (Tretia Maďarská republika), čím sa skončila komunistická vláda v Maďarsku. Krátko potom bola z budovy parlamentu odstránená červená hviezda. A 23. október bol vyhlásený štátnym sviatkom.

    https://sk.wikipedia.org/wiki/Ma%C4%8Farsk%C3%A9_povstanie

    https://ksbforum.info/discussion/comment/17768/#Comment_17768

  • Deň černovskej tragédie je pamätným dňom SR, pripomína udalosť z 1907

    Od tragických udalostí z Černovej uplynie v piatok (27. 10.) 116 rokov. Poslanci Národnej rady (NR) Slovenskej republiky (SR) Zákonom o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch z 20. októbra 1993 rozhodli, že sa tieto udalosti pripomínajú ako pamätný deň SR - Deň černovskej tragédie.

    V Černovej, ktorá je dnes súčasťou Ružomberka, sa 27. októbra 1907 obyvatelia obce vzbúrili proti tomu, aby ich novopostavený kostol vysvätil iný kňaz ako Andrej Hlinka. Proti ich nesúhlasu sa úradmi nariadená vysviacka katolíckeho kostola skončila krviprelievaním. Brutálny zásah žandárov vyvolal ostré reakcie aj za hranicami vtedajšieho Rakúsko-Uhorska.

    Kostol si obyvatelia Černovej postavili za pomoci peňažných zbierok. Na jeho vybudovanie prispel veľkou mierou z vlastných prostriedkov aj rímskokatolícky ružomberský farár, černovský rodák Andrej Hlinka (1864 - 1938). Základný kameň stavby posvätili 20. apríla 1906 a už na jeseň 1907 čakal na vysviacku dokončený kostol.

    Černovčania chceli, aby ho vysvätil Hlinka. Toho však v tom období spišský biskup Alexander Párvy pre politické aktivity suspendoval, pozbavil fary a zakázal mu vykonávať kňazské povolanie. Černovskí veriaci chceli s vysviackou počkať, pokiaľ sa situácia okolo Hlinku nevyrieši.

    Cirkevná vrchnosť však rozhodla, že kostol má vysvätiť dekan Martin Pazúrik 27. októbra 1907. Dedinčania sa proti rozhodnutiu vzbúrili a došlo ku konfliktu medzi obyvateľmi obce a žandármi. Streľba žandárov do protestujúceho davu si vyžiadala 15 obetí, 12 ľudí bolo ťažko zranených a desiatky utrpeli ľahšie zranenia. V súdnom procese v marci 1908 odsúdili z organizovania nepokojov 40 mužov a žien na súhrnný trest 37 rokov väzenia.

    Proti zásahu uhorských žandárov protestovali viaceré významné osobnosti v zahraničí, napríklad nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, nórsky spisovateľ Björnstjerne Björnson, britský publicita a historik Robert William Seton-Watson či ruský spisovateľ Lev Nikolajevič Tolstoj. Černovský kostol napokon posvätil Hlinka na sviatok Petra a Pavla 29. júna 1910.

    Obete černovskej tragédie pripomína pomník na miestnom cintoríne, ktorý dala vybudovať Slovenská liga amerických Slovákov pri príležitosti 25. výročia tragických udalostí.

    Slovenská pošta vydala 27. októbra 2007 pri príležitosti 100. výročia černovskej tragédie známku zobrazujúcu portrét britského novinára Roberta Setona-Watsona a ružu, symbol mesta Ružomberok. Prvú známku Černová 1907 vydala Slovenská pošta v roku 1997.


  • Dne 15.2.1989 vyvedl SSSR své vojáky a tím ukončil neúspěšnou misi do Afghánistánu.

    SSSR vstoupil do Afghánistánu na samém konci roku 1979 a to za účelem "obrany socialismu" a na žádost kábulské vlády. Vojenská mise trvala 10 let a skončila patem. Stál příliš mnoho životů i sil.

    Vyprávět o příčinách této mise by bylo na dlouho. Afghánistán je vstupní branou do Asie a tak je po staletí v zájmech světových mocností. Kdysi dávno Afghánce za carského Ruska naučili pěstovat zemědělské plodiny (včetně obilí) - zatímco po nadvládě Anglie se naučili pěstovat mák (na opium).

    A podobné je to do dnešních dní. Zatímco tehdejší SSSR pomáhal z bídy, stavěl infrastrukturu i zpracovatelské továrny (země je bohatá na nerosty), po "západních silách" vždy zbyla jen zplundrovaná země.

    Za dob Brežněva byl Afghánistán velmi "neklidný" (a to díky "zájmům USA - viz Břežinský) a prezidentský úřad byl pomalu jak elektrické křeslo. V SSSR Brežněva přímo nutili, aby dal rozkaz k vojenské misi - ale tomu se do takové anabáze nechtělo. Povolil až po smrti svého kamaráda Tarakího, který byl jako prezident Afghánistánu udušený polštářem ve své posteli.

    Mise trvala 10 let a co sami Afghánci potvrzují, sovětští vojáci tu po sobě nechali školy, fungující továrny i infrastrukturu. Třeba i silniční tunel Salang razili sověti a tunel je dodnes jedinou silnicí přes hory.

    V roce 2001 vstoupily do Afghánistánu USA a to bez pozvání. Jejich motivem byla "obrana před terorismem" - a Usámou. Jejich mise se protáhla na 20 let - do r. 2021, kdy USA ze země neustoupily, ale doslova utekly. Zbyla po nic naprosto zbídačená a rozvrácená země s distribučními sítěmi narkotik (nejen vlastní produkce, ale také "obchodní stezka" z Asie na amíckou základnu v Kosovu a odtud dál do světa).

    Zde v článku autor seznamuje se současnou situací v Afghánistánu. Talibán vládne a zavedl šaríju - ale podle Talibánu je to nutnost, aby se rozvrácená země mohla znovu vrátit k normálu. Až se země pozvedne, Talibán údajně nechá vládnout jiné.

    Díky tomu, že Talibán je v mnoha zemích vyhlášený za teroristickou organizaci, má to s navazováním vztahů země těžké. Čína má velký zájem do Afghánistánu investovat a obchodovat s ním - zatím je ale velmi opatrná.


  • Lin
    Lin
    upravené 5 Mar 20:26 #14->

    Dne 5.3.1953 zemřel Stalin.

    Osobnost dostatečně známá - a přesto opředená mnoha mýty, lžemi, polopravdami. Což svědčí hlavně o tom, že jde vskutku o velikou osobnost mimořádného významu, protože všichni takoví jsou zaliti stejnou "omáčkou".

    Mým záměrem není rozebírat, co má na svědomí a co ne. To by bylo na dlouho a pak - zde se toto téma diskutovalo již několikrát. A vedl se spor, kde argumenty předkládaly obě diskutující strany.

    Proto chci připomenout jen to, co je bez diskuse.

    Tak jak se dokázal SSSR zvednout pod stalinským vedením, nemá ve světě obdobu. A to není jen můj názor . Mluví o tom čísla a tento fakt uznávají odborníci - ovšem ne ti lživí ze dneška. Stalin dokázal se svou vládou udělat ze zaostalého a většinou agrárního Ruska vyspělou průmyslovou zemi, schopnou se postavit po bok nejvyspělejších států planety. A to všechno za cca 10 let....

    Tento rozmach zažily svazové země nejen do války, ale i po válce. Třicátá léta znamenala přímo raketový rozkvět. Stalinova politika do země zvala odborníky z celého světa. Odborníkem nemusel být jen nějaký vědec, ale šlo i o řemeslníky. Každý přistěhovalec dostal práci i bydlení a kdo chtěl, dokonce i půdu k hospodaření. V těch krizových letech nebylo dobré živobytí ani v Evropě, ani v Americe. Takže Stalinovu výzvu využili i Američané a občané evropských zemí. Dokonce i z Československa se přestěhovalo dost lidí.

    A co v SSSR lidé měli a jinde ne?

    Lidé byli hlavně hodnotou pro stát a jeho systém. Ne že úředník si dělá co chce a pro samosprávu je občan otravným hmyzem. Občan byl tím, kdo je platí, takže správa byla chápána tak, jak má být = služba pro občana. Byla zde práce pro každého, pro každého zdarma zdravotnická péče a pro každého vzdělání až po to nejvyšší - také zdarma. A také bydlení...

    Dneska se nad těmito hodnotami mnohý ušklíbne, ale toto bylo tehdejšími lidmi brané za základ pro důstojný život. I komunisté v Československu měli úplně stejný cíl = dosáhnout práce pro všechny, zdravotnictví a školství pro všechny a zdarma. A i ten, kdo neoplývá znalostmi z dějin, ale dívá se aspoň na černobílé filmy z první republiky, musí přiznat, že kapitalismus přál (a přeje) jen úzké skupince lidí.

    Stalin se bez diskusí zasloužil o rozvoj zemí Ruska a to tak, že byly schopné nejen čelit mocnému nepříteli, ale nakonec ho i porazit a osvobodit od něj přes půl Evropy. Proto je nutné Stalina připomínat stále a je-li to možné, brát si z let jeho vlády inspiraci pro dobu obnovy po "vládě zkázy".

  • Milo
    upravené 13 Mar 19:49 #17->

    13.3.1939

    Stretnutie Jozefa Tisa s Adolfom Hitlerom v Berlíne


    Udalosti 7. - 14. marca

    7. marca počas návštevy u Tisa Arthur Seyß-Inquart vyhlásil, že Hitler sa rozhodol "rozbiť" Česko-Slovensko. Podľa Seyß-Inquarta by Slovensko malo využiť "jedinečnú príležitosť a okamžite vyhlásiť nezávislosť". Tiso však trval na tom, že o samostatnosť sa treba usilovať mierovou cestou a v danom čase, a tak Seyß-Inquart opäť odišiel[53].

    Po obsadení Slovenska českými vojskami 9. marca 1939 (Homolov puč) ho ústredná vláda v Prahe zosadila. Novou hlavou slovenskej vlády sa 11. marca stal Karol Sidor. Hitler teraz poslal k Sidorovi a Tisovi vysokých úradníkov ministerstva zahraničných vecí, aby ich získal v prospech slovenskej nezávislosti. Obaja to však odmietli[54].

    Po Tisovom zosadení sa 10. marca stretol s Tisom nemecký agent Edmund Veesenmayer, aby ho presvedčil, aby poslal führerovi telegrafickú žiadosť o pomoc. Tiso však odmietol a naďalej sa držal koncepcie mierovej a evolučnej samostatnosti Slovenska[55]. Toto odmietnutie neskôr Tiso v súkromí vysvetľoval odôvodnením, že keď sem raz prídu Nemci, nebudeme sa ich môcť ľahko zbaviť[56].

    Nemecká ríšska vláda vnímala vývoj na Slovensku so znepokojením. Sidor sa odmietol podriadiť nemeckým plánom o čo najrýchlejšie vyhlásenie samostatnosti Slovenska. Tiso sa tiež prejavil ako neprístupný[55].

    Ferdinand Ďurčanský na podnet Berlína naliehavo napísal Tisovi, že Česko-Slovenská republika bude v každom prípade zničená a že Bratislava sa musí postaviť na stranu Nemcov, aby neurazila Nemecko. V opačnom prípade sa dalo očakávať, že Maďarsko obsadí Slovensko. Krátko nato bol Tiso oficiálne pozvaný agentmi SD do Berlína na stretnutie s Hitlerom[57]

    Tiso spočiatku váhal a pozvanie prijal až po tom, čo získal súhlas slovenského kabinetu Karola Sidora, predsedníctva snemu a straníckeho vedenia. Tiso však nebol oprávnený vyhlasovať záväzné záväzky[58].

    Dňa 13. marca boli Tiso a Ferdinand Ďurčanský prijatí s plnými vojenskými poctami a okamžite odvezení k nemeckému ministrovi zahraničných vecí Joachimovi von Ribbentropovi a potom k Hitlerovi. Tisovi bolo povedané, že Nemecko v každom prípade rozbije Československú republiku, ale že Slovensko môže predtým vyhlásiť nezávislosť podporovanú a garantovanú Treťou ríšou. Podľa Hitlera by sa to však muselo stať rýchlosťou okamžite. V opačnom prípade by bolo Slovensko rozdelené medzi Maďarsko a Poľsko. Tisov argument, že Slovensko nie je dostatočne pripravené na samostatnosť, Hitlera a von Ribbentropa nenadchol. Tiso nakoniec ustúpil, ale vyhlásil, že nemá právomoc vyhlásiť samostatnosť. Mohol tak urobiť len slovenský snem. Von Ribbentrop potom vydal ultimátum, že slovenský parlament musí vyhlásiť nezávislosť do 14. marca do 12.00 hod. V opačnom prípade by Nemecko stratilo záujem o ďalší vývoj Slovenska[58].

    Ešte v Berlíne Tiso požiadal, aby bol slovenský snem v súlade so zákonmi zvolaný na nasledujúci deň do Prahy. Po informovaní Bratislavy odišiel s Ďurčanským po polnoci z Berlína, aby na druhý deň ráno včas dorazil na Slovensko. Tiso informoval premiéra Sidora a jeho kabinet krátko pred dôverným zasadaním parlamentu[59].

    Sidor bol prvým rečníkom, ktorý po stručnom opise udalostí od 9. marca oznámil svoju demisiu. Tiso sa potom ujal rečníckeho pultu a informoval o svojich rozhovoroch s Ribbentropom a Hitlerom. Nenechal nikoho na pochybách, že Slovensko môže pred maďarskou okupáciou zachrániť len vyhlásenie nezávislosti. Po krátkej prestávke zasadnutia sa hlasovalo bez predchádzajúcej rozpravy. O 12.07 hod. bola potom jednomyseľne vyhlásená nezávislosť Slovenska. Vtedajší predseda slovenského parlamentu Martin Sokol komentoval hlasovanie takto:

    "Hlasovanie bolo jednohlasné: Slovenský parlament nerozhodol, či je za ďalšiu existenciu Česko-Slovenskej republiky alebo nie. Rozhodol o tom už Adolf Hitler. Otázka, o ktorej sme mali rozhodnúť, bola, či sa má Slovensko pripojiť k Maďarsku, alebo či má byť zachované ako celok a vytvoriť samostatný štát. A odpoveďou slovenských poslancov na túto otázku mohlo byť len vyhlásenie Slovenského štátu. Zo sympatií alebo solidarity s Čechmi sme nemohli spáchať národnú samovraždu, ale museli sme z danej situácie vyvodiť také politické dôsledky, ktoré podľa nášho názoru najlepšie zodpovedali záujmom slovenského národa."[60]


    Poznámky:

    53 ^ Igor-Philip Matic: Edmund Veesenmayer: agent a diplomat národnosocialistickej expanzívnej politiky. In: Zväzok 114 Juhovýchodné európske štúdie. Oldenburg Wissenschaftsverlag, 2002, ISBN 3-486-56677-6, s. 69 ž.

    54 * Martin Lacko: Slovenská republika 1939-1945: Perfekt/Ústav pamäti národa, Bratislava 2008, S. 31-32.

    55. 1 a b Igor-Philip Matic: Edmund Veesenmayer: Agent a diplomat národnosocialistickej expanzívnej politiky. In: Zväzok 114. Juhovýchodné európske štúdie. Oldenburg Wissenschaftsverlag, 2002, ISBN 3-486-56677-6, s. 72 ž.

    56. ^ www.sho.sk, Vyhliadky vzniku prvej SR. Pravda oslobodzuje, vyhľadané 2. júna 2011 (online) c (stránka už nie je dostupná, založená v marci 2018. vyhľadávanie vo webovom archíve ()

    57. ^ Edmund Veesenmayer - Autor: Igor-Philip Matié, s. 75 (online)

    58. 4 a b c Igor Filip Matié: Edmund Veesenmayer: agent a diplomat národnosocialistickej expanzívnej politiky. In: 114. zväzok zborníka Juhovýchodné európske štúdie. Oldenburg Wissenschaftsverlag, 2002, ISBN 3-486-56677-6, s. 76¿.

    59. 1 a b Igor-Philip Matic: Edmund Veesenmayer: Agent und Diplomat der nationalsozialistischen Expansionspolitik. In: Zväzok 114 Juhovýchodné európske štúdie. Oldenbourg Wissenschaftsverlag, 2002, ISBN 3-486-56677-6, s. 77¿.

    60 ^ Ludwig Richter, Alfrun Kliems: Slowakische Kultur und Literatur im Selbst- und Fremdverständnis: Ludwig Richter zum 70. Geburtstag,

    In: Zväzok 22 Forschungen zur Geschichte und Kultur des östlichen Mitteleuropa, Franz Steiner Verlag, 2005, s. 36 L

    Zdroj: